- Příspěvků
- 16
Ahojte, tak ako som sľúbil, keď vytriezvem po tom náročnom víkende, tak tu možno hodím pár riadkov o mojom výlete na derby.
Čiže v piatok ráno, cca 3:00 vyrážame aj s kamošom na viedenské letisko, cieľ je jasný, náš druhý zápas Ríma v živote a zároveň hneď derby.
Tesne po vzlietnutí začíname reprezentovať rodnú hrudu a preto už niekde nad Rakúskom máme v sebe po dve kolá vodiek a stretáme tam kopec sympatických Slovákov, ktorí idú objavovať krásy večného mesta...
Po prílete na letisko a počiatočnom prekvapení, že sme vystúpili na inom letisku ako sme si mysleli sa nakoniec rozkukáme a naberáme smer ubytko, smer Vatikán. Ešte predtým vyzdvihujeme naše RomaPassy (pre niekoho možno zbytočnosť, premňa skvelá a praktická vec... človek nemusí riešiť celý víkend žiadne kupovanie lístkov a iba si tým otvára všetky "dvere" do hromadnej dopravy, navyše má jeden skip the line ticket a zľavy na rôzné atrakcie. Na 72 hodín nás tento pomocník vyšiel na 54 eur, čo premňa nieje vôbec zlá cena.)
Po prvotnom rozkukaní sa vo Vatikáne si ideme popozerať Koloseum a tie hlavné atrakcie v centre, ktoré už tak trocha poznáme, a zastavujeme sa po baroch, kde sa bavíme s miestnymi ľuďmi... Oproti prvej návšteve Ríma cítiť z ľudí taká tá príjemná nervozita, že sa v meste chystá niečo veľké... Preto nás to hypeuje ešte o niečo viac a tešíme sa už na zajtra... Bohužiaľ som pristúpil na dlhočizné státie v rade na údajne "najlepší sendvič na svete", z ktorého polovica skončila v koši a aj napriek tomu mi z neho bolo ešte deň zle... Na jednej strane je to moja chyba, keďže som si dal kombináciu príliš ťažkých surovín, na druhú stranu ten sendvič nebol o nič lepší ako tie foodcourtové sendviče v hocakom obchoďáku, čiže neverte instagramu... Keď už taký milovník jedla ako ja jedlo zahodil, tak je niečo zle...
V sobotu sa mi mierne upravil žalúdok a preto sme mohli pokračovať v našej "rozcvičke" na futbal, ktorá vrcholí cca v čase 16:30, keď prechádzame kontrolami na Olimpicu a nachádzame si svoje miesta... Ešte predtým sme však zastavení stewardmi, ktorí nás odmietajú pustiť cez ulicu kvôli tomu, že zrovna prechádza autobus s hráčmi Nazia... Je veľká škoda, že sme zrovna dopili pivo, predsalen prázdny plasťák neletí tak dobre...
Sadáme si na miesto, ktoré je dosť blízko belasému sektoru a začíname nasávať, tentokrát už atmosféru
Je hodina a pol do zápasu a na štadióne odhadom 20 000 ludí... V tomto momente väčšinu tých ludí tvorí sektor hostí a tí rozbiehajú fakt kvalitný hukot, na čo ale reaguje aj druhá strana a mne prichádzajú prvé zimomriavky...
Do zápasu sme nakoniec stihli ešte asi 5 kolečiek pív, čo pre nás dvoch ako pre nepivárov bol veľký výkon a aj to umocňuje veľkosť toho zápasu
Keď sa rozbehla Mai sola mai, tak zimomriavky už boli dosť veľké a aj ja ako človek nehovoriaci taliansky som s hrdosťou blabotal slová podobné tým zo songu... Samozrejme celý sever to mohutným piskotom troch kazil ale aspoň bolo vo vzduchu cítiť oheň a síru... a o tom by derby predsa malo byť...
Pri hymne to bolo podobné a celý nadšení sme už čakali na výkop, ešte s pohľadom na peknú choreografiu na protiľahlej tribúne... Prakticky hneď po začiatku vytasili obe strany celosektorové chórea...A objektívne musím povedať, že už v tomto momente viedol Rím 1:0, keďže to choreo bolo fakt nádherné a prekvapilo ma hlavne to, ako dlho ho oba tábory mali nad hlavami... Začal taký ten pravý "roar" a začal som si trocha všímať aj futbal.
Ten bol prvý polčas vcelku pekný, hlavne keď človek drukuje Rímu, tak bolo vidieť, že taktika De Rossiho dosť valcovala taktiku Tudora a hlavne v tom strede mal Rím prevahu a z toho plynuli aj šance a pološance... Tak nám ten futbal extrémne pred očami letel a my očarení z atmosféry sme ani nevedeli ako a zrazu bola 33.minúta...
Blízkosť sektoru Nazia mne osobne dávala pocit, že ten ich kotel šlape proste organizovanejšie a lepšie, ale ako hovorím, bolo to asi hlavne tým, kde sme sedeli... Ale tak či tak, tá atmosféra bola úžasná a na moje prekvapenie až príliš bezpečná... Samozrejme, že tam lietalo kopec stredných prstov smerom k ich sektoru, samozrejme, že aj odomňa
Samozrejme, že tam lietalo veľa tých talianských slov, ktoré dokonca aj ja poznám... Ale celkovo sa človek cítil bezpečne...
Keď sa niektorí nedočkavci už brali do bufetu (čo nikdy nepochopím ako môže niekto odísť počasu futbalu), tak prišiel ten moment extázy, kedy som aj ja, ktorý sám seba stále nepovažujem za fanúšika Rímu som dosiahol taký malý orgazmus... Roh Dybalu niekde na 11ku, hlavička Mancia a hoc som poriadne nevidel loptu, podľa toho ako namňa naskočil chlapík, ktorý sedel vedľa mňa a podľa toho aký rev tam nastal, som pochopil... 1:0... Zrazu od nás chcel speaker aby sme mu pomohli vyvolávať meno strelca, ja som ešte stále bol v objatí známych aj neznámych ludí a keď som sa z toho kĺbka dostal, tak som videl v očiach 60tníkov, malých detí aj paničiek, ktoré by som tipoval skôr na úradničky slzy v očiach... A do toho asi 12krát zahučali MANCINI! A jedenkrát MAN - CI - NI!...
Teraz to tu budem musieť ukončiť... Možno to dopíšem keď zase budem mať 10 minút času... DAJE ROMA!
Čiže v piatok ráno, cca 3:00 vyrážame aj s kamošom na viedenské letisko, cieľ je jasný, náš druhý zápas Ríma v živote a zároveň hneď derby.
Tesne po vzlietnutí začíname reprezentovať rodnú hrudu a preto už niekde nad Rakúskom máme v sebe po dve kolá vodiek a stretáme tam kopec sympatických Slovákov, ktorí idú objavovať krásy večného mesta...
Po prílete na letisko a počiatočnom prekvapení, že sme vystúpili na inom letisku ako sme si mysleli sa nakoniec rozkukáme a naberáme smer ubytko, smer Vatikán. Ešte predtým vyzdvihujeme naše RomaPassy (pre niekoho možno zbytočnosť, premňa skvelá a praktická vec... človek nemusí riešiť celý víkend žiadne kupovanie lístkov a iba si tým otvára všetky "dvere" do hromadnej dopravy, navyše má jeden skip the line ticket a zľavy na rôzné atrakcie. Na 72 hodín nás tento pomocník vyšiel na 54 eur, čo premňa nieje vôbec zlá cena.)
Po prvotnom rozkukaní sa vo Vatikáne si ideme popozerať Koloseum a tie hlavné atrakcie v centre, ktoré už tak trocha poznáme, a zastavujeme sa po baroch, kde sa bavíme s miestnymi ľuďmi... Oproti prvej návšteve Ríma cítiť z ľudí taká tá príjemná nervozita, že sa v meste chystá niečo veľké... Preto nás to hypeuje ešte o niečo viac a tešíme sa už na zajtra... Bohužiaľ som pristúpil na dlhočizné státie v rade na údajne "najlepší sendvič na svete", z ktorého polovica skončila v koši a aj napriek tomu mi z neho bolo ešte deň zle... Na jednej strane je to moja chyba, keďže som si dal kombináciu príliš ťažkých surovín, na druhú stranu ten sendvič nebol o nič lepší ako tie foodcourtové sendviče v hocakom obchoďáku, čiže neverte instagramu... Keď už taký milovník jedla ako ja jedlo zahodil, tak je niečo zle...
V sobotu sa mi mierne upravil žalúdok a preto sme mohli pokračovať v našej "rozcvičke" na futbal, ktorá vrcholí cca v čase 16:30, keď prechádzame kontrolami na Olimpicu a nachádzame si svoje miesta... Ešte predtým sme však zastavení stewardmi, ktorí nás odmietajú pustiť cez ulicu kvôli tomu, že zrovna prechádza autobus s hráčmi Nazia... Je veľká škoda, že sme zrovna dopili pivo, predsalen prázdny plasťák neletí tak dobre...
Sadáme si na miesto, ktoré je dosť blízko belasému sektoru a začíname nasávať, tentokrát už atmosféru
Do zápasu sme nakoniec stihli ešte asi 5 kolečiek pív, čo pre nás dvoch ako pre nepivárov bol veľký výkon a aj to umocňuje veľkosť toho zápasu
Pri hymne to bolo podobné a celý nadšení sme už čakali na výkop, ešte s pohľadom na peknú choreografiu na protiľahlej tribúne... Prakticky hneď po začiatku vytasili obe strany celosektorové chórea...A objektívne musím povedať, že už v tomto momente viedol Rím 1:0, keďže to choreo bolo fakt nádherné a prekvapilo ma hlavne to, ako dlho ho oba tábory mali nad hlavami... Začal taký ten pravý "roar" a začal som si trocha všímať aj futbal.
Ten bol prvý polčas vcelku pekný, hlavne keď človek drukuje Rímu, tak bolo vidieť, že taktika De Rossiho dosť valcovala taktiku Tudora a hlavne v tom strede mal Rím prevahu a z toho plynuli aj šance a pološance... Tak nám ten futbal extrémne pred očami letel a my očarení z atmosféry sme ani nevedeli ako a zrazu bola 33.minúta...
Blízkosť sektoru Nazia mne osobne dávala pocit, že ten ich kotel šlape proste organizovanejšie a lepšie, ale ako hovorím, bolo to asi hlavne tým, kde sme sedeli... Ale tak či tak, tá atmosféra bola úžasná a na moje prekvapenie až príliš bezpečná... Samozrejme, že tam lietalo kopec stredných prstov smerom k ich sektoru, samozrejme, že aj odomňa
Keď sa niektorí nedočkavci už brali do bufetu (čo nikdy nepochopím ako môže niekto odísť počasu futbalu), tak prišiel ten moment extázy, kedy som aj ja, ktorý sám seba stále nepovažujem za fanúšika Rímu som dosiahol taký malý orgazmus... Roh Dybalu niekde na 11ku, hlavička Mancia a hoc som poriadne nevidel loptu, podľa toho ako namňa naskočil chlapík, ktorý sedel vedľa mňa a podľa toho aký rev tam nastal, som pochopil... 1:0... Zrazu od nás chcel speaker aby sme mu pomohli vyvolávať meno strelca, ja som ešte stále bol v objatí známych aj neznámych ludí a keď som sa z toho kĺbka dostal, tak som videl v očiach 60tníkov, malých detí aj paničiek, ktoré by som tipoval skôr na úradničky slzy v očiach... A do toho asi 12krát zahučali MANCINI! A jedenkrát MAN - CI - NI!...
Teraz to tu budem musieť ukončiť... Možno to dopíšem keď zase budem mať 10 minút času... DAJE ROMA!